Na Mikuláša sa po dedinách konali obchôdzky trojice postáv Mikuláš, Anjel a Čert. Sviatok spájaný s historickou postavou sv. Mikuláša sa postupne stal obľúbenou súčasťou predvianočných obyčají. Mikuláš mal oblečený dlhý biely kožuch prepásaný provrieslom, na hlave mal vysokú papierovú čiapku mitru, fúzy a bradu z kúdele, v ruke biskupskú berlu. Predstavoval sa básničkou
“Deti, ja som Mikuláš, modlite sa otčenáš! Mrcha deťom nesiem korbáč, dobrým orechy a koláč.“

Tohtoročné Vianočné vystúpenie nášho folklórneho súboru bola udalosť plná radosti, farieb a tradície, ktorá priniesli do sŕdc divákov teplý pocit vianočnej atmosféry. Toto vystúpenie nebolo len obyčajným predstavením, ale aj oslavou kultúry a dedičstva, ktoré sa prenáša z generácie na generáciu.

Keď koncom októbra ubúdalo slnka, pribúdal chlad, skracoval sa deň a predlžovala noc, mnohí ľudia zosmutneli. Spomínali na svojich príbuzných, ktorí boli ďaleko, ale hlavne na tých, ktorí zomreli. Mysleli na rodičov a starých rodičov, s ktorými im bolo dobre a mali ich radi, matky si poplakali pri spomienke na svoje mŕtve deti. Ženy a dievky išli na cintorín očistiť jednoduché hroby, ktoré zarastala tráva. Trávu vykosili kosákom, burinu vytrhali a hrob obložili vetvičkami čačiny.

V čase po letnom slnovrate sa v Liptove začínali najkrajšie a najobľúbenejšie poľnohospodárske práce – kosenie a sušenie sena. So sennými robotami bolo spojené viac obyčají, zameraných na spevný repertoár, zábavné a odpočinkové formy a aj stravovanie. Lúčne hospodárenie malo v Liptove dlhú tradíciu a predstavovalo významný hospodársky prínos pre gazdovstvo. V regióne bol rozšírený chov hovädzieho dobytka a oviec a povinnosťou každého gazdu bolo zabezpečiť dostatok krmovín a náletových drevín a aspoň raz ročne hnojili drveným maštaľným hnojom. Kosiť sa obvykle začínalo začiatkom júla, záležalo od počasia, ľudia vyčkávali, kým sa ustáli.

Po polnoci mladucha odišla s družicami, začalo sa čepčenie. Posadili ju na stolec, chodili okolo nej so sviečkami a spievali: Parta moja parta...“
Pri rozpletení vrkoča družica hovorila: „Sestrička milá, na stolci sedíš, ja ti to chcem vypliesť, čo vo vláskach nosíš. Slzami ti budem hlávku polievati, rukami ti budem vlásky rozpletati, Ako sa polieva stolistová ruža, tak sa od terajška pridržiavaj muža.“

Svadba bola aktom dohody nielen medzi mladými ľuďmi, ale najmä medzi ich rodičmi a celými rodinami. Manželstvá sa uzatvárali predovšetkým z praktických dôvodov a rodičia mladých dbali, aby dvojica bola približne z rovnakej sociálnej skupiny. Pred samotnou svadbou sa uskutočnilo niekoľko aktov, z ktorých každý mal svoj význam, charakteristickú podobu a obsahoval znaky, ktoré znamenali súhlas alebo nesúhlas jednej z rodiny. Po dosiahnutí vzájomnej dohody začali prípravy na sobáš v obidvoch rodinách. Termín sobáša bol naviazaný na poľné a hospodárske práce v gazdovstve tak, aby aj narodenie dieťaťa nastalo v čase ich kľudu.

Folklórne zvyky a tradície predstavujú dôležitú súčasť kultúrneho dedičstva každého národa a etnickej skupiny. Tieto staré a prenášané praktiky nám umožňujú nahliadnuť do minulosti, lepšie porozumieť koreňom našej kultúry a uchovať dôležité hodnoty a spomienky. V tomto článku sa budeme venovať folklórnym zvykom a tradíciám a ich významu pre našu spoločnosť.

FS Senior Jánošík, ako samostatné občianske združenie, vznikol pred rokom. Začínali sme úplne od základov, bez krojov a financií. Zvažovali sme, či to má význam.... Zhodli sme sa však všetci, že tancujeme preto, lebo máme folklór radi a sme super partia. Tak sme si povedali, že sa budeme stretávať a tancovať len tak pre radosť. No ponuky na vystúpenia prichádzali... vďaka našim zlatým a šikovným krojárkam sme vyskladali kroj, ktorý sme si vyfinancovali sami. My ho voláme „lentilkový“, hrá totiž všetkými farbami  Oprášili sme starý tanec „Za dedinou“, ktorý sme mnohí tancovali ešte za čias minulého storočia. Stretli sme úžasných ľudí, ktorí nám fandili a podporovali či finančne, pomocou alebo len tak milým slovom.

Veľká noc je udalosť s mimoriadnym postavením nielen v cirkevnom roku, ale aj v ľudovom zvykoslovnom ročnom cykle. Veľkonočné obdobie a príprava naň je čas plný nádherných prejavov slovenskej a hudobnej kultúry, podobne ako sviatky židovského roka. Slávi sa prvú nedeľu po splne mesiaca, ktorý nasleduje po jarnej rovnodennosti. To značí, že termín sa pohybuje v rozmedzí od 22. marca do 25. apríla a každý rok sa mení.