23. 4. VOJTECH
Svätý Vojtech, patrón Česka, Poľska a Uhorska. Narodil sa okolo roku 957. Je to meno čisto slovanské. Vojtech Slavníkovec dostal toto meno pri birmovaní od magdeburského biskupa rovnakého mena. Patrí k najvýznamnejším postavám českých ranných dejín. Vojtech ako misionár išiel k pohanským Prusom a tam ho 23. apríla 997 zavraždili.

24. 4. JURAJ
Svätý Juraj, patrón vojakov, zbrojárov, jazdcov, rytierskych rádov, roľníkov a junákov, opatrovateľov a chovateľov koní, sedlárov, malomocných, skautov, debnárov, artistov. Pochádzal pravdepodobne z Kapadócie. (dnešné východné Turecko) Už od detstva bol vychovávaný ako kresťan. Neskôr sa stal vojakom (vysokým dôstojníkom rímskych légií), a keď sa prezradilo, že je kresťan, koncom 3. storočia postúpil mučenícku smrť v Lydde v Palestíne. Úcta k nemu sa rýchlo rozšírila a jeho meno patrilo medzi najrozšírenejšie krstné mená. V roku 1970 bol Juraj zaradený medzi svätcov, ktorých existencia je sporná.

Svätý Jozef, patrón cirkvi, tesárov, stolárov, drevorubačov, kolárov, truhlárov, colníkov, robotníkov, ochranca rodiny. Bol potomkom kráľa Dávida, ženíchom Panny Márie a hlavou Svätej rodiny. V roku 1621 podľa nariadenia pápeža XV. aj sviatok svätého Jozefa patril medzi prikázané sviatky.

Už v starých časoch dievky nosili po dedinách figurínu ženy Moreny, Marmurieny, ktorá symbolizovala zimu a smrť. Verili, že keď ju vynesú, hodia do vody alebo spália, vyženú z dediny nebezpečné choroby, a tým aj smrť, že vypudia z chotára negatívne sily, ktoré zadržiavajú vegetáciu, no predovšetkým, že urýchlia odchod samotnej zimy.

Fašiangy začínajú deň po sviatku Troch kráľov a trvajú rôzne dlho, podľa dátumu sviatkov Veľkej noci. Boli obdobím pokoja od poľnohospodárskych prác. Hromnice považovali starí gazdovia za čas, kedy začala zima odchádzať z chotára a dediny. Dni sa predlžovali a noci skracovali. Pôsobenie zlých síl začalo ustupovať.

Už od Štedrého dňa chodievali mladí chlapci s prenosným betlehemom predvádzať hru o narodení Krista Pána. Patrične ustrojení s rekvizitami boli očakávanými hosťami vo vianočných domácnostiach. V betlehemskej hre účinkovalo päť osôb – Anjel, Bača, valasi Stacho, Fedor a tiež Kubo prezývaný starý pes. Anjel bol oblečený v bielom, na hlave mal veniec a v rukách niesol betlehem. Bača, Stacho a Fedor mali biele košele, súkenné nohavice a haleny, pastierske opasky, v rukách osekance alebo kyjaky, na hlave baranice alebo klobúky. Kubo predstavoval tiež pastiera, ale v hre mal pôsobiť ťažkopádne a humorne. Mal oblečený kožuch obrátený srsťou von, tvár začiernenú a na hlave zodratú baranicu. Po príchode k domu betlehemci zabúchali na dvere a spýtali sa domácich, či im dovolia predviesť hru. Ak dostali dovolenie, už v pitvore zaspievali:

Na Mikuláša sa po dedinách konali obchôdzky trojice postáv Mikuláš, Anjel a Čert. Sviatok spájaný s historickou postavou sv. Mikuláša sa postupne stal obľúbenou súčasťou predvianočných obyčají. Mikuláš mal oblečený dlhý biely kožuch prepásaný provrieslom, na hlave mal vysokú papierovú čiapku mitru, fúzy a bradu z kúdele, v ruke biskupskú berlu. Predstavoval sa básničkou
“Deti, ja som Mikuláš, modlite sa otčenáš! Mrcha deťom nesiem korbáč, dobrým orechy a koláč.“

Tohtoročné Vianočné vystúpenie nášho folklórneho súboru bola udalosť plná radosti, farieb a tradície, ktorá priniesli do sŕdc divákov teplý pocit vianočnej atmosféry. Toto vystúpenie nebolo len obyčajným predstavením, ale aj oslavou kultúry a dedičstva, ktoré sa prenáša z generácie na generáciu.

Keď koncom októbra ubúdalo slnka, pribúdal chlad, skracoval sa deň a predlžovala noc, mnohí ľudia zosmutneli. Spomínali na svojich príbuzných, ktorí boli ďaleko, ale hlavne na tých, ktorí zomreli. Mysleli na rodičov a starých rodičov, s ktorými im bolo dobre a mali ich radi, matky si poplakali pri spomienke na svoje mŕtve deti. Ženy a dievky išli na cintorín očistiť jednoduché hroby, ktoré zarastala tráva. Trávu vykosili kosákom, burinu vytrhali a hrob obložili vetvičkami čačiny.

V čase po letnom slnovrate sa v Liptove začínali najkrajšie a najobľúbenejšie poľnohospodárske práce – kosenie a sušenie sena. So sennými robotami bolo spojené viac obyčají, zameraných na spevný repertoár, zábavné a odpočinkové formy a aj stravovanie. Lúčne hospodárenie malo v Liptove dlhú tradíciu a predstavovalo významný hospodársky prínos pre gazdovstvo. V regióne bol rozšírený chov hovädzieho dobytka a oviec a povinnosťou každého gazdu bolo zabezpečiť dostatok krmovín a náletových drevín a aspoň raz ročne hnojili drveným maštaľným hnojom. Kosiť sa obvykle začínalo začiatkom júla, záležalo od počasia, ľudia vyčkávali, kým sa ustáli.